Sušenie, archivovanie a mikroskopovanie húb

Huby nazbierame. Ak chceme sušiť do herbára, optimálne teplota je okolo 40 stupňov Celzia, čo zabezpečí rýchle a kvalitné usušenie, ale úplne stačí hocijaký spôsob sušenia (v prievane, sušičke, na slnku), za predpokladu, že nám huby za tú dobu nezhnijú ani nesplesnivejú. Výhodou sušenia do herbára je to, že môžeme sušiť všetky druhy húb a tiež nevadí, keď sú huby prevŕtané larvami. Dôležité je, aby z tých húb aj niečo zostalo.

Ako huby krájať?

Čiaškovité huby, prilbičky, peniazovky, hviezdovky - vcelku, huby väčších rozmerov, ako sú hríby, práchnovce a veľké čírovky môžeme rozpoliť, prípadne nakrájať na plátky (stačí 3-5 plátkov). Musíme dbať na to, aby tam boli všetky dôležité znaky, vrátane bázy hlúbika, teda do herbára nie sú vhodné huby, ktoré majú urezaný hlúbik. Takýmto spôsobom nakrájané a usušené huby už len vkladáme do papierových obálok, ktoré poskladáme napr. z kancelárskeho papiera formátu A4 a na vrchnú stranu nalepíme alebo písacím strojom naklepeme názov druhu, štát, geomorfologický celok, obec, názov lokality, typ lokality, lesa, substrátu, nadmorskú výšku, dátum, meno zberateľa a určovateľa. Návody na herbár sa dajú nájsť aj v niektorých atlasoch, najlepšie je to vysvetlené v Dermek/Lizoň - Malý atlas húb.

Čo sa týka mikroskopovania, základom je mikroskop zväčšujúci aspoň 1000x, aby sme videli prípadnú ornamentiku na bunkovej stene výtrusov. Dôležitou súčasťou, ak chceme rozlišovať mikroskopicky veľmi podobné druhy húb, je merací okulár. Na zvýraznenie ornamentiky existujú mnohé chemikálie, najčastejšie sa používa Melzerovo činidlo (slúži hlavne na zisťovanie amyloidity výtrusov - teda či sa jeho vplyvom sfarbujú na modro alebo nie), potom je to kongočerveň, bavlníková modrá a iné, pričom každé farbivo sfarbuje iné štruktúry (cytoplazma, bunková stena).

Namiesto farbív však môžeme použiť čistú vodu, ak nemáme v úmysle pozorovať zvýraznené pletivá, ornamentiku, ale napríklad len farbu výtrusov, ktorá by vplyvom farbiva mohla byť zmenená. Chemikálie sú len takým doplnkom k mikroskopovaniu, lebo často vo vodnom preparáte nevieme niektoré štruktúry rozlíšiť.

Výtrusy je najlepšie mikroskopovať z výtrusného prachu, lebo vtedy sú v podstate zrelé. Dajú sa pozorovať aj na lupeňoch, čo je spôsob, ktorý sa používa hlavne pri sušených herbárových položkách, kde už sa nedá tento prach získať. Pokiaľ ale nejdeme merať výtrusy a zisťovať napr. priemernú dĺžku a šírku, úplne stačí keď ich sledujeme na lupeni, ktorý dáme na mikroskopické sklíčko.

Ako sa mikroskopuje?

Najbežnejší spôsob, ako mikroskopovať hubu, je narezať tú časť pletiva, ktorú chceme mikroskopovať, žiletkou na čo najtenšie, doslova mikroskopicky tenké plátky, pretože pri svetelných mikroskopoch je dôležité to, aby svetlo preniklo cez pozorované pletivo. Naše nádherné plátky (vyberáme tie najkrajšie) vložíme do pripravenej kvapky vody a prikryjeme krycím sklíčkom (teda ak sa nám ho predtým nepodarí zlomiť medzi prstami). A preparát je na svete. Tak isto to robíme aj s farbivom, ktoré buď dáme namiesto kvapky vody, alebo ho pridáme technikou presávania (z jednej strany sklíčka máme pijavý papier, z druhej pridáme farbivo, voda, ktorú sme tam mali predtým, sa odsaje).

Ako robíme preparáty z jednotlivých štruktúr?

U askomycétov - vreckatých húb, ak chceme sledovať celú plodnicu, narežeme tenké plátky tak, aby napr. u ohnivca ten približne 0,1-0,3 mm plátok pozostával z plodnej, červenej časti a z druhej strany chĺpkov na spodnej časti. Červená farba v preparáte je spôsobená červenými pigmentami v tenkých kyjakovitých bunkách - parafýzach, ktoré obklopujú pre nás veľmi dôležitú časť, ktorou sú bezfarebné vrecká s výtrusmi. Sú to také podlhovasté tuby, väčšinou po osem výtrusov (ohnivce, čiašky, jahňadky...), menej často so štyrmi, dvoma (smrčkovec český - lebo ich má veľké), ale sú aj rody, ktoré majú vo vrecku tisícky výtrusov. Mnohí si môžu klásť otázku, prečo je ohnivec črvený, keď vrecká sú bezfarebné. Je to spôsobené práve sterilnými bunkami s pigmentom - parafýzami, ktoré môžu mať konce umiestnené nad vreckami, preto ich celé zakrývajú a pigment je o to výraznejší aj makroskopicky.

Čo sa týka výtrusov, tie nemajú nikdy stopku, pretože sa neoddeľujú z bazídií, u niektorých druhoch sa na nich však môžu vyskytnúť určité výrastky. Ornamentika je veľmi bohatá a preto sú výtrusy askomycétov jedny z najkrajších. Veľa druhov má hladké výtrusy (napr. smrčky). Pestro ornamentované (ostne, bradavice, sieťka) majú mnohé druhy čiašok, veľmi pekné výtrusy, hlavne pozafarbení, má tanierovka oranžová.

To by bolo k plodnej vrstve vreckatých húb. pod vreckami sa nachádza pletivo s bunkami rôzneho tvaru, pri čiaške zvrsvenej (P. varia) sa nachádza až 5 vrstiev rôzneho vzhľadu. Pri ohnivcoch sú na vonkajšej strane chĺpky, ktoré majú pod mikroskopom rôzny tvar, na základe čoho sa dá zistiť druh. Ohnivec rakúsky ich má zakrútené, o. šarlátový rovné. Existujú však aj iné typy plodníc vreckatých húb ako čiaškovité. Smrčky majú výtrusorodú vrstvu v jamkách na klobúku, plodnice drevnatcov sú však tiež vreckaté huby, ich plodnice však nie sú tie kyjaky, ktoré rastú na dreve, ale drobné čierne zrnká, ktoré pokrývajú povrch toho kyjaka - nosiča. Sú guľovitého tvaru a vnútri možno nájsť vrecká s výtrusmi, u drevnatcovitých húb (patrí tam aj drevovček) sú výtrusy tmavo sfarbené, na rozdiel od čiaškovitých húb, kde prevažujú bezfarebné výtrusy. Takže aby som to zhrnul, najprv treba určiť o aký typ plodnice ide (čiaškovitá, drevnatcovitá), kde sú lokalizované vrecká s vútrusmi. Ak to vieme, pripravíme si z tejto časti čo najtenší preparát. U čiaškovitých húb sledujeme vrecká s výtrusmi (veľkosť, tvar, prípadnú ornamentiku), tvar parafýz, ich prípadné rozdvojovanie pri báze, segmentáciu, štruktúru pletiva pod vreckami, tvar buniek a u niektorých druhov chĺpky na vonkajšej strane.

U bazídiových húb je toho na pozorovanie viac. Tam sledujeme výtrusy, ktoré vyrastajú nie vo vreckách, ale na prevažne kyjakovitých bazídiách, ktoré sú väčšinou štvorvýtrusné (ale aj dvojvýtrusné, či iný počet). Bazídiá s výtrusmi nájdeme na povrchu plodnej časti huby. Pri najbežnejších objektoch nášho záujmu - klobúkatých plodniciach, tieto bazídiá nájdeme na celom povrchu lupeňov, ostňov, žiliek a pri hríbovitých hubách na vnútornej ploche rúrok. Bazídiá s výtrusmi vyrastajú tesne vedľa seba a medzi nimi sa nachádzajú sterilné bazidioly, ktoré majú približne rovnaký tvar, ale sú bez stopiek (sterigiem), teda aj bez výtrusoch, ktoré na tých sterigmách vyrastajú. Medzi bazídiami a bazidiolami sa pri mnohých druhoch nachádzajú aj cystidy, ktoré sú nápadné úplne rozdielnym tvarom oproti kyjakovitým bazídiám a bazidiolám. Sú významným rozlišovacím znakom, práve pre ich tvar a to, či sa tam nachádzajú, alebo nie. Tieto cystidy delíme na tzv. cheilocystidy - cystidy na ostrí lupeňa a pleurocystidy - cystidy na ploche lupeňa, teda všade okolo, len nie na ostrí. Tieto dva typy sú buď tvarovo totožné, alebo sa úplne líšia, čo je tiež významným rozlišovacím znakom. To sú základné štruktúry, hyménia, teda výtrusorodej vrstvy klobúkatých (lupenatých, ostnatých, rúrkovitých) húb. Podobne je to aj u pevníkov, práchnovcov, atď, len treba vedieť, kde je tá výtrusorodá vrstva. Preparát u lupenatej huby sa pripraví tak, že položíme lupeň na slíčko a nakrájame ho na plátky. Tieto plátky na sklíčku otočíme o 90 stupňov. Je to vhodné na sledovanie bazídií, bazidiol, výtrusov a pleurocystíd. Ak chceme sledovať cheilocystidy, urežeme časť ostria lupeňa a hotovo. Potom už len pridáme vodu alebo farbivo a pozorujeme. No nielen lupene sledujeme na klobúkatých plodniciach. Často nájdeme dôležité rozlišovacie znaky aj na povrchu klobúka či hlúbika. Na klobúku môžeme nájsť "klobúkové cystidy" - pileocystidy, na hlúbiku kaulocystidy. Veľmi vhodnou hubou na ich pozorovanie je hnojník rozosiaty (Coprinus disseminatus), ktorý ich má veľmi hojné, pretože patrí práve do skupiny hnojníkov, ktoré sú charakteristické prítomnosťou týchto znakov, na základe ktorých ho môžeme do tejto podsekcie zaradiť. Ak má huba na klobúku plachtičku (velum), sledujeme tvar a veľkosť buniek. Z klobúka i hlúbika môžeme žiletkou buď odlúpnuť časť pokožky, prípadne, čo sa používa menej často, zhotoviť plátok z okraja dovnútra dužiny.

Autor článku: Mgr. Ján Červenka (J. Č.)