Čítanie na pokračovanie

Jar sa vtedy rozvíjala akosi celkom zvláštne. Zvyčajne odchádzame na dedinu v posledných marcových dňoch, aby sme cestovali ešte v zimných podmienkach a jar zastihli od samého začiatku, počnúc cencúľmi, topiacim sa snehom po jablone v kvete. V prvých aprílových dňoch sa všetko rúca, pláva, kudlí sa parou. Spievajú škovránky, kvitne podbeľ, vrany horlivo prevláčajú na staré lipy konáriky, odlamujúc ich z bútľavých vŕb. Tentoraz sme sa však oneskorili, vydali sme sa na cestu smutní, že nám už všeličo ušlo, no vpadli sme do nefalšovaných dvadsaťstupňových mrazov a spaľujúcich severných vetrov.

Bol som strašne netrpezlivý. Zopárkrát som sa vybral do hory, ale stále bolo ešte priskoro. Prídete ta a vidíte, že v hore je ešte tenká kôrka roztápajúceho sa snehu, presvedčíte sa, zabodnúc hrot palice do zeme, že pôda, vykopnená spod snehu, je ešte tvrdá, neroztopená. Vylúčená vec, aby huby vyrástli z mŕtvej, skamenenej zeme.

V tom čase som mal už prvé informácie z knižky, že totiž smrčky rastú v apríli a máji, zriedkavo, no miestami dosť hojne v širokolistých lesoch, vrbine, na viac-menej úrodnej pôde. Do ihličnatých lesov, kam chodievam na jeseň po rýdziky, ma teda nemalo čo ťahať.

Listnatá hora bola vystlaná rovnomernou vrstvou lanského lístia, dobre uležaného, sivého. Pokleslo pod ťarchou zimného snehu, bolo samá pavučina. Takto zjari je les oveľa vzdušnejší ako v lete, keď každý lístoček zacláňa diaľky, ba vzdušnejší ako v zime, keď na konároch, kríkoch a pňoch sedia čiapky snehu. Na jar vidieť doďaleka na všetky strany, ak pravda, nie ste práve v hustej smrečine, ale v takejto hľa osikovej či brezovej šírave, kde som sa momentálne túlal. Pod nohami ani smietky. Ak by bola nejaká huba spod uležaného lístia vykukla, určite by sa na tej rovine riadne vynímala a bolo by ju vidieť už z diaľky.

Venoval som hore tri hodiny denne. Za ten čas som stihol obísť toľko, až mi nohy brneli. Naše lesy nie sú bohvieaké veľké, nie sú nekonečné, kde tam človek reku ustane?! No ja som v zápale obchodil každý vŕbový ker (v knihe stojí, že smrčky majú rady vrbinu], kľučkoval som, opisoval kruhy, zvŕtal sa, jastril na všetky strany. Lež beda, les bol absolútne prázdny. Totiž, prázdny bol z môjho, hubárskeho hľadiska. Žil si už búrlivým jarným životom.

Raz som tak zastal a začul, že naokolo všetko šuští, akoby mrholilo. Keď som sa lepšie započúval, šušťanie zosilnelo, bolo zreteľnejšie. O chvíľku som tomu prišiel na kĺb! Medzi osikami a brezami rástli mladé smriečiky. A práve z nich opadávalo staré ihličie na celistvé, až akési zuniace lístie. Prvý raz v živote som teda pozoroval dážď ihličia. Vietor neťukal. Ihličie pŕchlo samo od seba. Teda malo v tom čase padať. Po celom lese, ak ste sa dobre započúvali, ozýval sa šelest ihličia. Nastavil som dlane a hneď mi na ne padlo niekoľko ľahučkých neživých ihličiek.

Vlani na jeseň som natrafil v hore na dve jablone, jedna rástla na svahu lesného výmoľa a udrela mi do očí, lebo bola obsypaná veľkými žltými jablkami. Mierne som ňou potriasol. Keď človek stromom potrasie, ozve sa obyčajne klepnutie: na zem padlo prvé jabĺčko, potom dve, potom niekoľko a ešte o chvíľočku jedno alebo dve. Tentoraz však jabĺčka žuchli dole všetky odrazu, akoby na povel. Naplnil som nimi hubársky kôš až dovrchu a uvarili sme si z nich výborný priezračný jablkový džem. Tá jabloň bola jarná antonovka. Ako sa len taká štepená zatúlala do tohto zapadákova na svah výmoľa?

Druhá jabloň stála na rovine uprostred čistiny. Natrafil som na ňu o týždeň. Jabĺčka popadali samy od seba a teraz ležali ako žltý kruh v zelenej tráve. Bola to plánka. Drobné podlhovasté plody s hrbolčekmi pri stopke boli pochopiteľne kyslé, sťahovali ústa. No takéto opadané a zdvihnuté z jesennej, už chladnej zeme, predsa len mali v sebe akúsi pikantnú sladkosť.

A teraz na jar som šiel obe svoje známe navštíviť. Pod jednou aj pod druhou som našiel zopár jabĺčok. Boli tvrdé, šťavnaté, ale skrz-naskrz hnedé. Do jedného som zahryzol a v ústach sa mi rozliala chladivá chuť silného vína.

V tom aprílovom lese boli pastvou pre oči kvety, ony dodávali mojim prechádzkam akýsi slávnostný ráz: predierali sa cez plsť lístia a boli prekvapením v tej sivej púšti. Najčastejšie rástli medzi osikami. Asi by ich pestrosť človeka neprekvapila v mišmaši júnových kvetov, ale teraz priam blčali, blyšťali sa ako skvosty. Na jednej skláňajúcej sa stopke spočívali pestré korunky. Jedna korunka červená, druhá modrá, tretia fialová.

Ako väčšina ľudí, čo žije medzi kvetmi a teší sa z ich krásy, nepoznám ani ja názov väčšiny z nich. A tak som nevedel, ako sa títo skorí jarní hostia volajú. Vlastne, ja som prišiel na návštevu k nim. Obývali les právom zákonitých starousadlíkov. No hostí zas pripomínajú tým, že odkvitnú a už ich niet. Koncom mája som už svojich jarných známych nikde nestretol.

Predvídal som, že raz o tých kvetoch budem hovoriť, potreboval som teda vedieť ich názov. Strašne som sa bál, že bude všedný, vedecký, že sa bude skôr hodiť do vedeckej štúdie ako do ľahkovážnych postrehov o jarnom lese.

Moja desaťročná dcéra, ktorú som odjakživa učil rozličným názvom pozemským, tentoraz poučila mňa: „To je predsa medunica!" zvolala, akoby tých desať rokov nerobila iné, len trhala medunice. Potešil som sa. Aký fantastický názov. Mal som šťastie. Medunica!

Chcel som si tú informáciu nie až z takého hodnoverného prameňa overiť, a otvoril som botanický atlas Monteverdiho. Na farebnej tabuli som našiel svoj kvietok, prečítal som názov: pľúcnik lekársky. Fujha, hneď ma ovialo lekárňou a ordináciou. Pľúcnik lekársky ... Skôr to pasuje k nejakej chorobe ako k čerstvému kvietočku, nekonečne krásnemu v mori popolavej šedosti lanského lístia.